Zameriava sa na pomoc ľudom, ktorí trpia panickou poruchou, generalizovanou úzkostnou poruchou, depresiami a tetanickým syndrómom. Sám už niekoľkokrát bojoval o život a popasoval sa s mnohými životnými nástrahami, nad ktorými sa mu úspešne podarilo zvíťaziť. Dnes Peter Szabo pôsobí ako mentálny kouč, ktorý pomáha svojim klientom zvládať náročné životné cesty, ktorými si musel sám prejsť. Znovunájdenie samého seba, prijatie či odpustenie, sú v Petrovom učení „zbraňami“ k šťastnejšiemu a úspešnejšiemu životu. Zákulisie svojej práce a sčasti aj svoj životný príbeh, nám v exkluzívnom rozhovore prezradil sám Peter Szabo.
Peter, pôsobíš ako kouč v oblasti panickej poruchy, depresií a tetanie. Čo ťa k tejto práci priviedlo?
Pôsobím ako mentálny kouč pre každého, kto sa rozhodol zlepšiť svoj výkon a zdravie. Zámerne hovorím len výkon a zdravie, pretože mentálny a fyzický výkon spolu nesmierne súvisia. No zameriavam sa na pomoc ľudom, ktorí trpia panickou poruchou, generalizovanou úzkostnou poruchou, depresiami a tetanickým syndrómom. Pravdepodobne to tak moja osobná cesta naplánovala. Už od útleho detstva, keď som niekoľkokrát bojoval o život a lekári trikrát oznámili mojím rodičom, aby sa šli so mnou rozlúčiť. No ja som sa nikdy nevzdal. A nevzdal som sa aj keď som sám bojoval s panickou poruchou a depresiami. Trvalo to 6 rokov, no zvíťazil som. Budú tomu takmer 4 roky, kedy som naposledy pocítil atak. Nie je to víťazstvo sily, je to víťazstvo prijatia a odpustenia.
Prečo si sa rozhodol nepokračovať po dráhe psychológa / psychiatra?
Od útleho veku som rebel – mám to v krvi a nemám preto rád, keď sa musím riadiť danými smernicami a nemôžem ísť vlastnou cestou.
Ako si sa v tejto oblasti vzdelával?
Na jednej strane mi dalo štúdium psychológie pevnú pôdu pod nohami. Na strane druhej, pokiaľ dokáže človek využívať svoje kritické myslenie, tak učenie sa z vlastnej cesty mu dá viac, ako akákoľvek škola. Tým myslím, že neodmietať bezhlavo len niečo, čo napríklad pochádza z učenia, ktoré moja viera v princípe odmieta. Taktiež sa to týka autorov – nemusím súhlasiť s Freudom v životnej filozofii, avšak prečítam si jeho diela a posúdim, či nemôže mať v niečom pravdu.
Čo najviac pomohlo tebe samému?
To, čo učím aj mojich klientov – znovunájdenie samých seba a pripustenie si aj tých ,,škaredých“ vecí v živote. Ľudia to tak berú, že sa nám dejú zlé veci, udalosti. No v skutočnosti, sú to len veci, udalosti. To až naša myseľ im dáva emočné zafarbenie. A emócie, to sú len náš kompas. Nie sú zlé a ani dobré. Ukazujem a učím mojich klientov, ako sa postupne dostávať k tomu, že aj tá najhoršia trauma v ich živote je udalosť, vďaka ktorej tu sú. Takí akí sú. Plní sily a chuti žiť. Veľa z nich to nevidí a necíti. To je samozrejme úplne normálne. Tie ataky zlomia aj najsilnejších z nás. Keď si myslíte, že máte infarkt, lebo vy ho naozaj cítite, keď na druhý deň sa cítite, že asi máte mŕtvicu, pretože zrazu si necítite polku tváre, ďalší deň je to zasa pneumónia a tak idú dni a vy vlastne len prežívate a modlite sa, aby ste sa dožili rána. Ja sám som si chcel už kúpiť permanentku na pohotovosť (úsmev).
Aký je rozdiel, keď sa ľudia rozhodnú pre kouča namiesto psychológa?
V prvom rade nechcem v žiadnom prípade dehonestovať prácu mojich kolegov. Veľa z nich sa snaží pomáhať najlepšie ako vedia. Určite veľmi veľa z nich aj pomohlo nesmiernemu počtu ľudí. No ja ako kouč nie som limitovaný. Teda môžem sa postupne dostávať aj k ťažším otázkam života. K samotnému priebehu. Ak prídete k psychológovi, zväčša hovorí klient. U mňa je to trošku opačne. Samozrejme, rozhovor je vždy na mieste, no ja ľudí učím, aby sa naučili za pomoci rôznych techník zvládať úzkosti, depresie a tetanický atak sami.
Máš nejaké špeciálne metódy?
Samozrejme. A tou najviac špeciálnou je obyčajný nádych a výdych. Naučiť sa sledovať a zamerať pozornosť na tak samozrejmú vec. Kedy nič iné neexistuje. Veľakrát hovorím mojim klientom: „nezľakni sa, ja viem, že keď ti vysvetľujem techniky, pôsobí to veľmi jednoducho“. Potom ich nechám si to skúsiť samých doma. Vždy sa nasmeje ako komplikované môžu byť jednoduché techniky.
S akými príbehmi si sa stretol? Máš dnes už pacientov, na ktorých si skutočne pyšný?
Začnem tým, že ja nemám pacientov. Sú to moji klienti, kamaráti, bratia a sestry. Nie som budhista, resp. nemám žiadne vierovyznanie, no zároveň nás všetkých spojuje veľmi silná skúsenosť. Som hrdý na každého jedného môjho klienta.
Aký najhorší stav si s klientom zažil?
Ako som spomenul, najhoršie sú ataky, keď si človek myslí, že toto sú jeho posledné chvíle. Nikdy nezabudnem na môj najhorší, keď som mal presne 26 minút tep 180 úderov za minútu. Robil som snáď všetko, čo by malo pomôcť a nič nepomáhalo. Stalo sa mi to v práci. Po 15 minútach ma zobral kolega do auta a odviezol na pohotovosť. Ďalších nekonečných 11 minút trvalo, kým som uvidel merač kyslíku a že všetko je v norme. A zrazu všetko prestalo. Samozrejme, takmer každý stav, kedy si človek myslí, že má infarkt, mŕtvicu, necítite končatiny, neviete sa nadýchnuť či neustále napätie v šiji, spôsobí bolesti hlavy a vy neviete, prečo vás tak bolí na spánkoch. Neuvedomíte si, že celý deň ste v kŕči. No a potom to už ide. Potom sa začnete sledovať až priveľmi a stav si len zhoršujete. Človek vie, že s ním niečo nie je v poriadku, no všetky výsledky sú v norme. Stačí, že si vygooglite, že také a také má prejavy nádor na mozgu a zrazu to máte aj vy. Taká mocná je naša myseľ.
Aké sú teda najväčšie mýty o liečbe úzkostnej poruchy, depresií a tetanického syndrómu?
V prvom rade, že je to niečo, s čím človek musí žiť do konca života. Naša spoločnosť je nastavená tak, že máme tabletky vlastne na všetko. My neriešime podstatu problému, ale len symptómy. Takto by som zhrnul najväčší mýtus. Preto učím mojich klientov pracovať s vnímaním. Je to veľmi jednoduché a pokojne si to môžete skúsiť aj vy. Zavrite oči, zhlboka sa nadýchnite, najviac ako to ide a skúste veľmi pomaly vydychovať. Vnímajte len ten výdych. Počúvajte ho. V daný okamih nič neexistuje. Je len výdych. Toto je veľmi zjednodušená forma toho, ako vnímať len to, čo sa práve deje. Žiadne problémy či starosti. Zrazu sledujete len ten výdych.
Spomínal si, že medzi tvojimi klientmi sú aj známe mená, o ktorých by nikto nepovedal, že s niečím takýmto bojujú. Nemyslíš si, že práve oni by o tom mali začať hovoriť?
Určite áno. Môžeme sa pozrieť trošku viacej na západ … myslím USA. Je tam úplne bežné, že verejne známe osoby verejne hovoria aj o svojich problémoch a o tom, čím trpia. U nás sa stretnete s názormi, že no možno práve preto tam má každý psychológa, že sú tam všetci ,,švihnutí“. Nemám teraz na mysli to, ako dopujú nevyhraté deti antidepresívami len preto, že hneď každé neposedné dieťa je označené nálepkou ADHD. Mám skôr na mysli, že sú viac otvorení k rozprávaniu o svojich pocitoch, prežívaní, či už vonkajšom alebo vnútornom. A práve to má nesmierny vplyv aj na kvalitu života. Nedržať všetko v sebe, lebo musím byť silný. Nesmiem sa zložiť. Ako ma budú brať v práci, rodina, kamaráti. Mali by sme skôr myslieť na pomoc jeden druhému. Prekonať bariéry, odcudzovanie. Jedine tak máme ako spoločnosť nádej v krajšiu a lepšiu budúcnosť.
Čo je pre pacienta trpiaceho úzkostnou poruchou, depresiou a tetanickým syndrómom najväčším rizikom, ak sa rozhodne svoj problém neriešiť?
Najväčšie riziko predstavujú závislosti. Človek vie, že niečo nie je v poriadku, tak sa uchyľuje k jednoduchým riešeniam. Alkohol a iné drogy. Stavy sa môžu prehlbovať. Mal som klientku, ktorá každýkrát riešila atak alkoholom. Nevedela sadnúť ani do autobusu či lietadla bez toho, aby sa neopila. Teraz už lieta po svete 12 hodinové lety. Agorafóbia, teda strach z verejných priestranstiev, depresie, to boli moji veľmi blízky kamaráti. Napriek tomu, že som hľadal spôsoby a riešenia skutočného problému a nie len odstránenie symptómov, tak sa ataky zhoršovali. Nikdy nezabudnem, ako som vošiel do jedného nákupného centra v Bratislave a v tom ma zalial pot, rozbúchalo sa mi srdce, začala sa mi točiť hlava a ja si vravím: „no super, takže dostanem atak, čo keď ma tu klepne, ešte ma určite niekto aj okradne a čo keď ani záchranku nezavolajú“. Tak som sa rozutekal von a vonku som si sadol na zem k pánovi, čo žobral. Vtedy som si uvedomil, že to všetko vyplýva z mojej pohodlnosti. Svet nie som len ja. Sú tu naozaj ťažké osudy. Musím si pomôcť, aby som mohol pomáhať druhým.
Hovorí sa, že tetania sa nedá liečiť. Čiže ty s tým nesúhlasíš?
Absolútne s tým nesúhlasím. Nielen ja som dôkazom samému sebe, že sa to dá. Tak isto aj klienti, ktorí mi prešli „pod rukami“. Je to len o tom, ako veľmi človek chce a či naozaj chce žiť. Tá cesta nie je jednoduchá, no zároveň nás učí, že život nie je jednoduchý. Nemôžeme sa donekonečna schovávať pred problémami a keď im už čelíme, tak sa naučiť aj správne zvládať nahromadené emócie. Mám veľa klientov, s ktorými stále udržujem kontakt, ktorí sa posúvajú. Hľadajú sami v sebe traumy, problémy, komplexy. No mám aj klientov, ktorým sa stačí naučiť len prekonať ataky bez toho, aby museli ísť do liekov a nechcú pátrať ďalej, dostať sa k jadru problémov.
Mnoho ľudí teda „skončí na antidepresívach“ absolútne zbytočne?
Možno naše telá fungujú rovnako, možno rovnako v základných aspektoch správania, možno máme naučené a prevzaté role spoločné, no zároveň je každý z nás jedinečný. Niekto jednoducho potrebuje pomoc formou antidepresív. No zároveň si treba uvedomiť, že antidepresíva sú podporná liečba. A vyliečiť dušu, vedomie, myseľ, … nazvime si to ako chceme, je veľmi ťažký krok a nejde zo dňa na deň a ani z týždňa na týždeň. Úplne šialené je, ak pacient ostáva s týmito diagnózami „xy“ rokov na antidepresívach a nikam sa neposúva.
Ako sa človek vôbec podobným stavom môže vyhnúť? Čo funguje ako prevencia?
Skutočný relax, mať hobby alebo činnosť, pri ktorej sa naozaj vyventilujete. Meditácia, nemám teraz na mysli turecký sed a vydávať zvuky „ohmmm“, ale koncentrovať sa na len jednu činnosť. Ovládnuť myseľ, ktorá nám neustále hovorí, čo ešte musíme, na čo sme zabudli a že toto je na nič, neseď tu teraz.
Má vplyv aj strava či šport?
To sú jedny z najkľúčovejších faktorov. Nie nadarmo sa hovorí: „si to, čo ješ“. Sám som skúšal xy foriem stravovania a nejaké skúsenosti s tým už mám. S mojimi klientmi vždy preberám aj stravu. Všetci sme individuálni, čiže presný plán pre každého nie je ani možný. No stále platí čo najviac obmedziť sladkosti, osladené vody a rafinované tuky. To je vždy úplný základ. Taktiež, čo sa športu týka, pohyb je najdôležitejšia súčasť nášho bytia. Naše tela sú skonštruované na pohyb. Veď si zoberme len fakt, že na optimálne fungovanie, nie chudnutie, nie budovanie kondičky, len aby všetky orgány a pohybový aparát fungoval, mali by sme prejsť 10 km peši, čo je teda približne 10 000 krokov. Mám klientov, ktorí majú rôzne fyzické obmedzenia, no vždy sa dá aspoň niečo, ak človek naozaj chce. Mám klientku, ktorá má po šesťdesiatke a mohla by byť vzor pre mladých. Čo je horšie je skutočnosť, že v tejto dobe sú mladí vychovaní spôsobom, že sa skôr učia od rôznych youtuberov namiesto rodičov, ktorí by im mali byť vzorom aj čo sa športu týka.
Ako môže pacientom s týmito diagnózami pomôcť ich okolie alebo rodina?
Byť oporou, byť tu vždy pre nich. Nediviť sa, prečo zrazu niekto vybehne von, prečo sa chveje. Skôr tu byť pre nich a povzbudiť ich, pomôcť im zamestnať myseľ vtedy, keď príde atak. Nesmiať sa z nich, nehovoriť veci ako: „ty si hypochonder, nič ti nie je, chod si dať tabletku to prejde“. Áno, veľakrát si človek príde ako hypochonder, lebo už sám nevie, čo mu je. No zároveň je najhorší pocit to, že človek sa naozaj cíti, ako by ten infarkt mal. Naša myseľ je tak neskutočne silná, že naozaj nám dokáže navodiť až bolesť, aj keď v skutočnosti žiaden infarkt človek nemá. Nevravím, treba byť obozretný a ak niečo nie je v poriadku, treba vyhľadať lekára. Každopádne treba byť oporou a podporou pre blízkych.
Sú podľa teba títo ľudia často zbytočne odsudzovaní?
Ako som spomínal, deje sa to a nie len v rodinách. Deje sa to na pracovisku, niekedy aj medzi kamarátmi. U nás je všetko, čo je iné, stigmatizované a onálepkované. Bežne sa deje, že ľudia odcudzujú druhých bez toho, aby si uvedomili, že vlastne ani nevedia, prečo sa človek tak správa ako sa správa, čo ho k tomu viedlo, akú má históriu, čo teda pri takýchto problémoch? Je smutné, že sa hráme na to, že sme dosiahli najväčšieho rozmachu, no zároveň sme sa odcudzili tomu, byť skutočne ľudia.
Čo sú z tvojej skúsenosti najčastejšie príčiny vzniku týchto stavov?
Nesprávny životný štýl, napäté rodinné zázemie, toxické partnerské vzťahy, traumy, komplexy, ľudia nechcú alebo nevedia spracovať emócie. Vždy je to rozdielne, no jedno je vždy spoločné. Ostáva to v nás a my radšej utekáme, ako by sme sa pred problémom mali postaviť. Robíme to všetci. Ja nie som výnimkou. Inak by som sa 6 rokov netrápil. Spoločnosť nás k tomu vedie a vychováva. Nie je vôbec náhoda, že práve teraz sa toho začína objavovať stále viac a viac.
Dajú sa teda všetky tieto diagnózy naozaj prekonať tak, aby ľudia mohli žiť plnohodnotný život?
Nie len to. Prekonať sa dajú ataky. Tieto ,,diagnózy“ vám skôr otvoria bránu do života, o ktorom ste si ani nikdy nemysleli, že by ste mohli viesť. No poznať cestu a ísť po nej, je veľký rozdiel. Nie je to ľahké, nie je to jednoduché, no v živote máte jedinú istotu. Tou je smrť. U nás často tabu téma, avšak ak si to tak zoberieme, tak naozaj je to jediná istota. Prečo chcieť dobrovoľne žiť v strachu a úzkostiach? Hlavu hore a s problémami treba bojovať a život treba žiť, nie neprežívať.
