Slovenský fotograf Richard Kučera Guzmán predstavuje svoje dielo „Reemigrant“! Ktorá osoba v ňom hrá hlavnú úlohu?

Len nedávno sme vám priniesli jedinečný pohľad na Slovákov žijúcich na území Srbska, formou skutočne výnimočného projektu „Zabudnutí Slováci“, o ktorý sa zaslúžil slovenský umelec a fotograf Richard Kučera Guzmán tu. To však nebolo ani zďaleka všetko! Richardove dielo „Reemigrant“ prináša ešte špecifickejší pohľad na problematiku slovenskej menšiny žijúcej na území bývalej Juhoslávie a to skrze jednu konkrétnu osobu. Pýtate kto je tou osobou? Je ňou Richardova babka Helenka, ktorej je aj samotná kniha „Reemigrant“ venovaná.

Slovenský fotograf Richard Kučera Guzmán predstavuje svoje dielo „Reemigrant“! Ktorá osoba v ňom hrá hlavnú úlohu?

Richardova babka sa narodila v roku 1936 v meste Petrograd (dnešný Zrenjanin), ako prvorodená dcéra Ondrejovi a Alžbete Poliakovcom, na území vtedajšieho Juhoslovanského kráľovstva. Keďže Ondrej bol hrdým Slovákom a politická situácia sa po druhej svetovej vojne výrazne zmenila v neprospech národnostných menšín, usiloval sa dostať celú rodinu na Slovensko.

Preto v roku 1949 odišli do rodnej zeme v rámci presídľovacej akcie Slovákov s názvom „Mať volá“. Kniha načrtáva určité míľniky Slovákov žijúcich vo vtedajšej Juhoslávii skrze život babky Helenky a to od života v Srbsku, až po život na Slovensku.

Taktiež retrospektívne nazerá do minulosti prostredníctvom fotografií zo súčasnosti, v komparácii so spomienkami z historických fotografií. Nechajme ale tento príbeh dorozprávať samotnú Richardovu babku Helenku:

Narodila som sa v roku 1936 ako prvorodená dcéra Ondreja a Alžbety Poliakovcov v meste Petrograd (dnešný Zrenjanin) na území vtedajšieho Juhoslovanského kráľovstva. Pokrstili ma v Evanjelickom kostole ako Ilonu. Neskôr prišiel na svet môj brat Pavel.

Môj otec Ondrej vedel okrem slovenčiny rozprávať po maďarsky, srbsky a nemecky, ale keďže bol hrdý Slovák, vždy keď ste na neho hovorili jednou z týchto rečí, on vám odpovedal po slovensky.

Keďže sa politická situácia po druhej svetovej vojne výrazne zmenila a slovenské školy boli stále menej dostupné, otec sa snažil o to, aby sme sa dostali na Slovensko. Preto sme roku 1949 v rámci repatriácie odišli na Slovensko. S mamou sme však protestovali, nechceli sme odísť, išli sme dokonca trucovať do Belehradu k maminej sestre.

Začiatky boli skutočne ťažké! Vedela som lepšie po srbsky ako po slovensky a cnelo sa mi za domovom. Po čase som sa však naučila dobre jazyk a zapadla som. Domy, čo nám opakovane pridelili na Slovensku, nespĺňali ani vtedajšie štandardy – buď nám zatekala strecha, alebo sme mali srieň na stenách.

Pamätám sa, ako nám raz do domu skočila ropucha, a mama sa tak zľakla, že až vyskočila na stôl. Otec sa na Slovensku uchytil dobre, pracoval ako vyučený odborník vo svojom remesle a potom pokračoval ako elektrikár. Neskôr však mal však v práci ťažký úraz a musel zmeniť pracovnú funkciu.

Ja a môj brat sme začali študovať na vysokých školách, no rodičia si nemohli z finančných dôvodov dovoliť, aby sme obaja školy dokončili. Keďže otec bol patriarcha, tak som prerušila štúdium na Pedagogickej fakulte.

Uchytila som sa ako úradníčka, pracovala som aj v Matici slovenskej a po svadbe s manželom Františkom sa mi narodili dve krásne dcéry Zdenka a Ľubka. Celý život som ich vychovávala ku skromnosti, ako aj k láske k životu, tak ako som bola aj ja vychovávaná.

Po svadbe s Františkom sa mi narodili dve krásne dcéry Zdenka a Ľubica, ktoré boli mojimi veľkými láskami a neskôr aj pomocou v živote.

Bratislava, Slovensko 1957 – 1976

Ako čas plynul, moje dcéry odrástli a našli si partnerov. Ja som sa dočkala troch krásnych vnúčat

Bratislava, Slovensko 1986 – 2016

Na dôchodku si rada užívam výlety a cestovanie aj po Slovensku. Vysoké Tatry, Slovensko, 1996

Veľa vecí sa tu po toľkých rokoch zmenilo, no napriek tomu som našla zopár miest, ktoré si pamätám od mala. Zrenjanin, Srbsko, 2016