Film sleduje príbeh manželov Václava a Věry v rokoch 1968 a 1969. Tí si navzájom dali slovo, že budú stáť pri sebe v dobrých aj zlých časoch. Sľúbili si, že budú mať pevné postoje a neprekročia určité morálne a spoločenské hranice. Čo všetko o tejto filmovej snímke prezradila samotná režisérka Beata Parkanová, sa dočítate v dnešnom pútavom rozhovore.
Ako vznikol nápad napísať scenár k filmu Slovo?
S filmom Slovo, s jeho scenárom, som sa začala zaoberať zhruba pred piatimi rokmi. Pamätám si, že prvý pocit z neho, prvé záblesky obrazov, mi začali chodiť pri mori – na výlete v Grécku. Ten pocit v sebe teda niesol kombináciu niekoľkých vnemov, jednak som sa naozaj trápila svojou malovernosťou aj malovernosťou ľudí okolo seba voči tomu, čo je to dať slovo, stáť si za svojím slovom a chcela som si túto otázku položiť. Jednak som v sebe niesla príbeh svojich starých rodičov a cítila som, že je čas, aby som ho spracovala a vyslovila.
Aké je to pre Vás natáčať filmy s osobnými námetmi – inšpirované Vaším životom alebo životom Vašich príbuzných?
Natáčať filmy, ktorých príbeh či pocity postáv vychádzajú zo mňa alebo z mojich blízkych, je pre mňa jeden zo základných kľúčov, ktorými vstupujem do scenára a filmu. Všeobecné pocity vyznievajú všeobecne. Verím, že je to práve rýdzosť a pravdivosť, presnosť v nuansách, čo vedie k možnosti, ako sa dotknúť sŕdc divákov a diváčok.
Čím podľa Vás môže film Slovo osloviť dnešných divákov?
Film Slovo rozpráva príbeh manželov Václava a Věry Vojířovcov, ktorí sú dlhé roky manželmi, majú deti, fungujú zabehnutým systémom v širšej rodine aj v spoločnosti. No tento systém, jeho vnútorná i vonkajšia platnosť, je zrazu narušená, čím sa zároveň naruší vonkajší a vnútorný svet našich postáv. A ony tomu musia čeliť a opäť dohľadať, kým sú. Samy v sebe, pre rodinu a pre spoločnosť. A to je téma, ktorá sa týka človeka v akejkoľvek dobe. Človek, premeny jeho vnútorného a vonkajšieho sveta, nárazy či postupnosť týchto premien, rýdzosť, akou je schopný nimi prejsť či neprejsť.
Cítite sa ako režisérka po úspechu svojho celovečerného debutu Chvilky viac pod tlakom?
Premýšľala som raz na prechádzke o tom, či sa po Chvilkách cítim so Slovom pod tlakom, či to pre mňa spolu nejako súvisí, a, necítim, nesúvisí – v pocite tlaku či zodpovednosti. Asi som primitívna. Chvilky milujem, sú a majú svoj svet a Slovo milujem, tvorí sa a patrí mu jeho svet.
Ako ste vyberali hercov do jednotlivých úloh? Premýšľali ste nad konkrétnym hereckým obsadením už pri písaní scenára?
Hercov do filmu, do rolí, vyberám bez kastingu. V prípade Slova sa robil iba kasting na detské postavy. Keď to ide dobre, pri písaní scenára vidím postavy toho príbehu a nie konkrétnych hercov – to sú iné chvíle práce, premýšľania. Avšak pri Slove som krátko po napísaní scenára začala myslieť na Martin Fingera v hlavnej mužskej úlohe Václava Vojířa a keď rolu prijal, doladila som si k nemu ďalších hercov.
Vo filme Slovo sa objaví množstvo veľkých českých aj slovenských hereckých mien. Bolo náročné získať pre tento projekt populárnych, úspešných a časovo vyťažených hercov?
Zatiaľ môžem povedať, že ako v prípade filmu Chvilky, tak aj pri Slove, mi herci spoluprácu neodmietajú a darí sa mi získať aj veľkých „hráčov“ do malých úloh. A áno, je to radosť.
Ako sa Vám natáčalo so slovenskými hercami? Pozorujete nejaký rozdiel v mentalite oproti ich českým kolegom?
So slovenskými hercami natáčam rada. S Marekom Geišbergem sme sa pri Slove stretli druhýkrát, nakoľko hral aj vo Chvilkách. Myslím si, že hercov v mojich filmoch spája to, že majú živé oči a trochu tajomna v sebe, ale to azda nie je mentalitou – prisúdila by som to skôr tomu, ako si hercov vyberám, čo ma na nich zaujíma.
Boli ste spokojná s priebehom doterajšieho natáčania? Vychádzalo všetko podľa Vašich predstáv? Ako hodnotíte natáčanie na Slovensku?
Natáčanie filmu Slovo má svoje úskalia v tom, že sa odohráva v „covidovom“ čase, ale zdá sa, že nám Pán Boh s filmom dosť pomáha a tam, kde nestačia naše sily, príde pomoc zhora. Vedela by som si predstaviť natáčanie v menej vystresovanej celospoločenskej situácii, ktorá sa veľmi dotýka aj kultúry a tých, ktorí sa na nej podieľajú, ale čo sa dá robiť. V situácii, aká je, to ide veľmi pekne a natáčanie v Banskej Štiavnici, to bol slnkom zaliaty čas. Do obrazu sánkovania som si želala namrznutý, ligotajúci sa sneh, modré nebo a všetkých blízkych zdravých – to sa splnilo. Bola to radosť.
Prečo ste sa rozhodli práve pre Banskú Štiavnicu?
K výberu Banskej Štiavnice ako lokácie na natáčanie filmu Slovo nás priviedlo viacero dôvodov. Jednak sme potrebovali mesto, ktoré umožňuje svojou architektúrou a svojbytnosťou, aby sa v ňom dal natáčať dobový film z rokov 1968 – 1969, jednak sme už mali Slovo z leta natočené v exteriéroch v Třebíči, takže sme potrebovali udržať jednotný ráz mesta. Okrem toho sme si želali, aby sme pri natáčaní mali sneh, takže sme na Slovensku hľadali mesto, v ktorom sa predpokladá, že v ňom bude zima so všetkým, čo k tomu patrí.
Aké scény ste tu nakrúcali?
V Banskej Štiavnici sme natáčali sánkovaciu scénu z časti filmu, keď je rodina po chorobe Václava opäť spolu a vyráža s deťmi cez víkend medzi ľudí na tzv. mestské sánkovanie.
Páči sa Vám Štiavnica? Stihli ste si aj pochodiť mesto? Koľko dní ste tu strávili?
Banská Štiavnica mňa osobne ako mesto veľmi očarila a teším sa, keď sa do nej vrátim len tak na výlet. Všetkým svojim známym ju odporúčam. Dokopy som v tomto meste strávila vlastne veľa času, keďže pred samotným natáčaním prebiehali ešte lokácie, technické obhliadky a podobne. Ale je to iné, byť na mieste ako režisérka – vtedy sa pozeráte na iné veci, s inou náladou. Teším sa, keď sa sem vrátim len tak alebo už s hotovým filmom.
Film Slovo prinesie na plátna slovenských kín distribučná spoločnosť Bontonfilm
