Určite ste už niekedy narazili pri čítaní alebo pozeraní filmov na spojenie „podľa skutočných udalostí“. Zväčša sa takýto podtitul umiestňuje tam, kde je príbeh natoľko absurdný, až neveríte, že by sa niečo také mohlo stať. Román slovenskej spisovateľky Tiny Van der Holland, Sladký život opatrovateľky (Deväť rokov v Rakúsku), by sa tiež mohol takým zdať, žiaľ je až príliš reálnym odrazom života v krajine, ktorá nevie ani po štvrťstoročí dobehnúť európsky štandard.
M Magazín odporúča: Život opatrovateliek je sladký! Alebo nie? Presvedčte sa sami!!!
Príliš stará pre divokých zbohatlíkov, ale príliš mladá pre dôchodkový úrad. Angela Zimová, vdova s tromi dospievajúcimi deťmi, sa pokúša postaviť na vlastné nohy prácou v zahraničí. Bohaté Rakúsko sa potrebuje postarať o svoje starnúce obyvateľstvo a opatrovateľky z blízkeho „Ostbloku“ sú ideálnym, aj keď do roku 2008 nie celkom čistým riešením.
Angie sa každé dva týždne vydáva na ďalekú cestu z východu krajiny na západ za prácou, ktorá je občas viac nočnou morou, ako sladkým snom. Okrem toho, že sa musí vyrovnať so špecifikami, ktoré prináša starostlivosť o starých a často chorých ľudí, je konfrontovaná s úplne inou mentalitou osôb, než na akú bola zvyknutá z domova. Hoci im prišla pomôcť, zažije bezcharakterné zneužívanie, ba aj fyzické ohrozenie, ale na druhej strane aj neočakávané okamihy čistej vďaky.
Angie bola z nových dojmov mierne omráčená, navyše hladná a smädná, jej odev tiež nebol práve najvhodnejší na domáce práce a bolo jej po ceste treba na záchod. Ale usilovne vysávala, a keď skončila, vyšla ku svojmu kufru na prízemie, aby si konečne vybrala domácu obuv. Zbadala ju sestra domácej a pohotovo ju usmernila s kufrom nahor, predpokladajúc, že si ho chce uložiť do izby. Tam ju zaviedla do úzkej miestnosti – nič extra, prehltla Angie, sklamaná po paráde v kuchyni a na schodišti. Taký malý sklad, dlhá kutica na jednom boku so skriňami, na druhom boku posteľ s malou lampou na nočnom stolíku, žehliaca doska, oproti strešné okno v skosenej streche. K oknu bol však momentálne zahataný prístup, pod ním stáli štyri koše plné kopcom navŕšenej bielizne. Pokrčenej, ale aspoň čistej – šírila sa z nej príjemná vôňa. Vedľa svojej izby zbadala otvorené dvere do luxusnej, mramorom vykladanej kúpeľne so záchodom a bidetom. „Prepáčte,“ usmiala sa na paniu Hermi, „potrebujem …“ Ani nepreložila nohu cez prah, keď sa za ňou ozval vyľakaný hlas domácej: „Nein! Váš záchod je na prízemí a sprchovací kút s umývadlom máte dolu v práčovni.“
„Rada by som sa ešte raz osprchovala,“ zašepkala jedného rána starenka a Angie prikývla. Opäť obviazala mokvajúce rany čistou gázou, obalila mikroténom z vrecúšok čo zobrala navyše v obchode s potravinami, a upevnila ich na telo gumičkami a leukoplastom. Nastavila teplotu vody a preniesla starenku na rukách do vane. „Ach, aké je to dobré,“ šepkala slabým hlasom žena, keď sa jej horúce prúdy vody zlievali z pliec a kľučkovali po rebrách. „Teraz už môžem umrieť.“
Angie zabalila krehkú schránku do veľkej osušky a na posteli starenku obliekla do čistej bielizne. Stará pani sa usmievala, s pôžitkom vstrebávala závany kvalitného mydla, čo vylučovali jej póry a vôňu levandule, čo unikla z bielizníka. Oprela si hlavu na vankúš a jednu ruku vložila do Anginej: „Som pripravená. A pootvor trochu okno, Angie, vonku je tak krásne.“
Cez deň ju bývalá slávna novinárka neustále komandovala, preháňala, a keď nesledovala ani jeden z dvoch televízorov, prikazovala vytáčať čísla a telefonovala. Na tie isté miesta aj viackrát a skoro každý deň. „Redakcia? Nedošli mi noviny. Že ich roznášate po ôsmej? Redakcia? Došli mi pokrčené noviny. Frau Müller, tá platinová blond sa vymyla. Že ste ma na to upozornili? Frau Müller, tá platinová blond sa ošúchava. Doktor Ranetzky, mám problém so sluchom. Že som u vás bola nedávno? Kedy? Herr Doktor Ranetzky, nepočujem dobre. Lieber Karl, nemáš nejaký text na recenzovanie? Že ste zrušili rubriku? Lieber Karl … Karin, zavolaj mi, keď skončíš s klientom. Karin, prečo si mi nezavolala? Karin, opatrovateľka mi nechcela dovoliť, aby som ti zavolala …“ Žiadala volať znovu a znovu, pričom sa nenechala presvedčiť, že to už pred chvíľou urobila. Angie sa nečudovala, prečo jej často nedvíhajú.
Raz sa rozhodla, že jej nevyhovie: „Frau Gürtler, počkajte chvíľu. Hovorili ste s dcérou pred pätnástimi minútami!“
Skôr než sa stihla uhnúť, palica zasvišťala vzduchom a bolestivo ju zasiahla do pleca. „Ja som manželka zemského radcu! Neodvrávajte! A vôbec – vy ste kto?“
Angie sa lepšie zadívala do zlosťou skrivenej tváre starej ženy a pocit pálčivej bolesti v ramene vystriedal strach, ktorý ju nakrátko ochromil. Matný svit zo stareniných očí sa stratil. Na ich dne náhle vzbĺkli žeravé uhlíky a svietili ako ofúknutá pahreba.
Šialenstvo sa dralo na povrch.
Román vyšiel po prvý raz v roku 2011. Vtedy sa počet žien podobných Angie pohyboval okolo 20 000. O takmer desaťročie viac sa po započítaní celej EÚ, nielen nemecky hovoriacich krajín, šplhá nad trojnásobok. Impulzom na nové vydanie bola tragická nehoda z októbra 2017, keď na spiatočnej ceste havaroval mikrobus a zahynulo osem osôb – šofér a sedem opatrovateliek. Aj keď Tina Van der Holland vychádzala zo skutočných udalostí, nenapísala autobiografiu. V rozhovore pre magazín Sieťovka vysvetľuje rozdiely nasledovne:
„Príbehy z opatrovateľskej praxe sa zakladajú na mojich skúsenostiach. Napísala som však román a nie dokument, preto som zvolila vhodný uhol pohľadu tak, aby boli príbehy pre čitateľov zaujímavé – v práci opatrovateliek je veľa každodennej rutiny, sprevádza ju osamelosť, skutočnosť je dosť sivá. Iná vec je osobný život Angie. Tu som si postavila cieľ stvoriť ju ako modelový prípad Slovenky, ktorej neostane iné, než odísť za prácou do Rakúska. Potiaľ by to súhlasilo aj s mojím životopisom, ďalej už nie. Ja som mala podporu z domu a naša rodina zostala pohromade. Lenže mnohé ženy doplatili na túto prácu odcudzením s najbližšími, alebo v krajnom prípade aj rozpadom rodiny. Niečo z toho som načrtla v príbehu Angie.“
Po knižke by mohli siahnuť nielen minulé a budúce opatrovateľky, či ľudia zaujímajúci sa o túto tému. Sladký život opatrovateľky je pútavý príbeh s prvkami nefalšovanej romantiky a exotiky zároveň, ktorý takmer určite nepustíte z rúk, kým ho na jeden dúšok nedočítate.
Tina Van der Holland sa narodila a žije v Košiciach. Je vydatá a má dvoch synov. Vyštudovala informatiku na Univerzite P. J. Šafárika, ale čoskoro zistila, že programovanie nie je nič pre ňu. Túžba realizovať svoju tvorivosť ju po prelomovom roku 1989 zaviala do vôd dizajnu. Aj keď sa neskôr presadila ako manažérka reklamy a analytička, neprestáva tvoriť – venuje sa výtvarnému umeniu a literárnej tvorbe.
V decembri 2012 založila so svojím synom Petrom vydavateľstvo Koruna, ktoré zahájilo svoju činnosť v januári 2013 vydaním jej piatej knihy Shalom. Okrem nej a Sladkého života opatrovateľky je autorkou románov Bejby sníva o mori, Ako hadí jed, Déjà vu, Kronika sendvičovej ženy a Tajomstvo zlatého pokladu.
