Pochádza z umeleckej rodiny a svoju životnú cestu si veru nevedela ináč ani len predstaviť. Kristína Slováková, absolventka hereckého konzervatória, patrí medzi mladé slovenské talenty a to nie len v oblasti herectva či spevu, ale aj v oblasti, ktorá je v našich končinách veľkou vzácnosťou. Fakírstvo je pre väčšinu z nás jednou veľkou neznámou, no vďaka Kristíne si môžeme túto nevídanú a taktiež nebezpečnú show, vychutnať aj na Slovensku.
Ako sa Kristína k fakírstvu dostala a aké nástrahy so sebou prináša každé jedno vystúpenie? Nielen to, ale i množstvo ďalších zaujímavostí z pracovného i osobného života talentovanej Kristíny Slovákovej, sa dočítate v exkluzívnom rozhovore len pre M magazín.sk
Kristínka, ty si umelecky založený človek v mnohých oblastiach. V súčasnosti sa však venuješ predovšetkým fakírstvu. Ako si sa k tomuto veľmi netradičnému smeru dostala?
V období, keď som študovala konzervatórium v Bratislave – odbor herectvo a bola som v maturitnom ročníku, venovala som sa aj historickému šermu. Práve vďaka tomu som sa dostala na jedno vystúpenie, kde som takéto fakírske vystúpenie videla a práve ten fakír si ma vzal do učenia. Bolo to osudové stretnutie, lebo najprv to bola láska.
Bola to v tvojom prípade „láska na prvý pohľad“? Čím si ťa fakírstvo získalo najviac?
Láska k samotnému fakírstvu to nebola … to až po čase. Stále som bola viac herečka a to, že som učenlivé stvorenie, mi len hralo do karát (úsmev).
Z televíznych obrazoviek sme zvyknutí na fakírov – mužov. Nie je netradičné, ak je fakírkou žena?
Samozrejme, že je to netradičné a podľa výrazov divákov – mužov, veľmi exoticko-príťažlivé. Občas je úsmevné sledovať výraz ich tváre, napríklad počas chodenia po skle alebo opaľovaní ohňom. Veľa žien sa do toho nepúšťa, lebo je to aj nebezpečné, a viacerých vystúpeniach dokonca zostávajú na tele aj jazvy. Ale stále vravím, že som viac herec.
Mnohí z nás majú možno skreslenú predstavu o tom, čo vlastne fakírstvo je. Čo všetko možno do tejto oblasti zahrnúť a čomu z toho sa venuješ ty?
Fakír je vlastne asketický mních, ktorý verí, že keď si v tomto živote bude ubližovať, tak sa po reinkarnácii bude mať lepšie. Niektorí zas berú sedenie na klincoch ako istý druh meditácie. Ja doslova fakír nie som, nakoľko moje umenie je už viac komerčné, ale meditácia a sústredenie tam určite chýbať nesmie, lebo ide hlavne o odbúravanie hraníc strachu a bolesti. Každopádne, rešpekt pred ohňom musí byť.
Niekedy stačí len moment a nápad je na svete. Kedy nastal okamih, v ktorom si si povedala, že toto bude tvoja životná cesta?
Priznám sa bez mučenia, že som si túto cestu vybrala kvôli môjmu vtedy manželovi – fakírovi. Ono, nás spojila práca a sprevádzala počas celého obdobia, kedy sme spolu žili. Keď sa naše cesty rozišli, už bolo fakírstvo mojím životom dlho, takže sa ho bolo ťažko vzdávať.Teraz, keď som sa presťahovala a zmenila som svoje priority, lebo som sa stala mamou, z týchto skúseností čerpám ďalej. Od septembra učím deti herectvo v ZUŠ v Dubnici a účinkujem tiež v Divadelnom štúdiu KBB v Považskej Bystrici.
Fakírstvo je v našich geografických šírkach niečo veľmi vzácne. Ako ťa ako fakírku vníma tvoja rodina a okolie?
Moja rodina a hlavne rodičia, sú umelci, aj keď tento druh sa trošku odlišoval. Mama je bábkoherečka a tato reštaur starožitného nábytku. Obaja vzali moje smerovanie pomerne hrdinsky. Už to, že som sa dala na herectvo, bolo trošku riskantné a to kvôli uplatneniu v budúcnosti. Nevedeli si totiž predstaviť, že by ma fakírstvo uživilo. Teraz som sa ale k divadlu vrátila a s mamou sme doslova na jednom javisku.
Každé fakírske vystúpenie vyráža dych celému publiku. Čo všetko je neodmysliteľnou súčasťou tvojich vystúpení?
Samozrejme oheň. Neodmysliteľnou súčasťou vo vystúpeniach je aj ohňové žonglovanie, alebo skôr tanec s ohňom, ale ja mám aj kolegu – 3 m dlhého pytóna albína Luňáka.
Ako prebieha príprava nových fakírskych čísiel a predstavení? Si samouk, alebo máš aj ty svojich učiteľov, od ktorých zbieraš skúsenosti?
Po tých rokoch sa už príliš zložito nepripravujem, ale prv som mala učiteľa. Je lepšie sa toto umenie učiť so skúseným učiteľom a nie sám z internetu, lebo by sa mohlo stať niečo nepríjemné a prinajhoršom by to mohlo skončiť aj tragicky. Hlavne, nie všetci vedia presne, ktorá tekutina sa chrlí a ktorá je vhodnejšia na opaľovanie ohňom. V minulosti prišlo k výbuchom tekutín v ústach, či dokonca k úmrtiam v dôsledku vdýchnutia. A aj v týchto prípravách na show som aplikovala svoje divadelné vzdelanie. Veľmi ma baví vymýšľať štruktúry show, jej dej, vyberanie hudby, pohybovej choreografie mimo trikov a pod.
Fakírske majstrovstvo je omnoho náročnejšie, ako sa na prvý pohľad zdá. Čo je na podľa teba na fakírstve najnáročnejšie? S čím si musela ty sama najviac bojovať?
Ja som najviac bojovala so strachom. Ono oheň nás od nepamäti priťahuje, je tajomný, ale zároveň nás aj desí, keď je ho veľa a je nebezpečný. Presne toto som si zažila, keď sa mi pri tréningu hltania ohňa vznietila tvár. Našťastie sa to skončilo bez popálenín, ale ten šok som musela hneď prekonať.
Ktoré číslo z tvojich predstavení máš ty sama najradšej a prečo?
Ja osobne preferujem kombinácie mojich ohňových show so svetelným žonglovaním. Je to farebné a hlavne sa v show deje viac vecí a ľudia sa nemajú čas začať nudiť.
Každý z nás má svoje nielen osobné, ale i profesionálne ciele. Čo by si chcela v tejto sfére dosiahnuť?
V tejto sfére ja osobne som sama za seba na vrchole a nikde inde viac sa posunúť nechcem. Skôr sa vraciam k môjmu prvému snu, herectvu a spevu, ale to neznamená, že fakírstvo zavesím na klinec (úsmev). Samozrejme, oheň je mojou súčasťou. Teraz s mamou a kolegom máme divadelné štúdio KBB (Kde Bolo tam Bolo), v ktorom hráme nielen detské bábkové edukačné hry, ale aj hry so slovenskou ľudovou poetikou. Zároveň sme aj také avangardné divadlo, keďže kolega je chodúliar a žonglér a mama výtvarníčka, bábkoherečka – herečka.
Pri svojej práci sa zaiste stretávaš s mnohými známymi a zaujímavými ľuďmi. Na ktoré stretnutie určite nikdy v živote nezabudneš?
Je toho veľa, nakoľko známych osobností som stretla už naozaj veľa a s niektorými sa kamarátim doteraz. Aj keď nebudem menovať priamo, vždy najúsmevnejšie boli ich stretnutia s mojím hadom, takže otázok tipu je ten had slizký?, chlpatý?, atď., bolo naozaj dosť. Spomínam, že najviac takých bolo v populárnej show ČSMT z roku 2010, kde sme účinkovali a podobné otázky padli aj tam. Teraz, v iných reláciach, vidím len tie plamienky v očiach.
Pripravuješ pre svojich fanúšikov niečo špeciálne, na čo sa môžu už teraz tešiť?
Samozrejme, mám zopár nových mini projektíkov rozrobených. A v divadle zasa s kolektívom nové predstavenia. Dokonca píšem knihu pre deti s rovnomenným scenárom k bábkovej hre.
Život nie je len o práci a povinnostiach. Ako tráviš svoj voľný čas, ak práve nepracuješ?
Posledné tri roky, okrem toho, že som si dorobila absolutórium na konzervatóriu, čo je pedagogické minimum a získala titul DiS.art, som aj mama na plný plyn, takže popri úlohe matky si plním nielen svoje profesné sny.
