Je lektorom, koučom, konzultantom, tenisovým trénerom a špecialistom na PCA prístup. Počas svojej kariéry sa už stretol s ťažkými osudmi ľudí v psychiatrickej nemocnici, ako i v Ústave na výkon trestu odňatia slobody. Po týchto veľmi náročných povolaniach zužitkúva dnes Peter Sunyík cenné skúsenosti na pomoc ľuďom v ich každodennom živote. PCA prístup, ktorý svojim klientom ponúka, sa stal zároveň aj jeho životným štýlom. Čo ako psychológ považuje za základ dobrého vzťahu a akí dvaja ľudia majú šancu udržať si v dnešnej náročnej dobe partnerský vzťah? Odpovede nielen na tieto, ale i mnohé ďalšie otázky, nám v exkluzívnom rozhovore len pre M magazín.sk prezradil mentálny kouč Peter Sunyík.
Peter, ste koučom, lektorom, konzultantom a špecialistom na PCA prístup. Viete nám trošku viac objasniť, čo znamená tento prístup v praxi?
Prístup zameraný na človeka (person – centered approach, PCA prístup) je prístup vyvinutý psychológom Carlom R. Rogersom v polovici minulého storočia. Jeho základom je viera v ľudský potenciál, teda v to, že každý máme v sebe obrovský potenciál k rastu a rozvoju. Základné podmienky, ktoré sú v rámci PCA prístupu aplikované sú kongruencia, teda autentickosť terapeuta, empatické porozumenie a bezpodmienečné pozitívne prijatie klienta. Rogers tento prístup vyvinul v terapeutickom prostredí a neskôr ho definoval ako univerzálne použiteľný. Keďže ma na prvý pohľad zaujal, vyskúšal som ho a odvtedy ho nielen aplikujem v pracovnej oblasti, ale svoj život žijem jeho princípmi.
Vyštudovali ste odbor psychológie a sociálnych vied na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Kedy a prečo ste si zvolili tento odbor? Čo Vás k tomu viedlo a prečo ste sa rozhodli pre štúdium psychológie?
Na túto otázku ľudia štandardne odpovedajú, že ich zaujíma práca s ľuďmi. Mňa skôr zaujímalo, prečo robia ľudia hlúposti a prečo sú nešťastní vo svojich životoch. Zrejme už ako dieťa som cítil, že vzťahy okolo mňa nie sú ideálne a potreboval som to „rozlúštiť“. Keby som si mal vybrať školu znova, bola by to tá istá voľba, prípadne psychiatria.
Po ukončení štúdia ste sa zamestnali v Psychiatrickej nemocnici, kde ste mali skupinové aktivity s pacientmi. Ako vás obohatila táto práca a tiež skúsenosť s pacientmi?
Na psychiatrii som pôsobil iba rok a bola to moja prvá skúsenosť s depresívnymi pacientmi, s ktorými som viedol skupinové sedenia. Boli to stretnutia plné bolesti, plaču a vzácnych hlbokých rozhovorov. Takisto to bola moja prvá skúsenosť so sebapoškodzovaním. To som ešte vtedy nevedel, ako často sa s tým v živote stretnem. Dostal som od niektorých pacientov veľmi príjemné spätné väzby. Na čo som bol skutočne hrdý je skutočnosť, že jedna pacientka s niekoľkými depresívnymi epizódami sa mi neskôr ozvala a pochválila, že už lieky neberie a začala žiť normálny život.
Neskôr ste pôsobili ako odborník vo svojom obore vo väzenskom zariadení. Ako ste sa tu cítili celých 12 rokov a aký dopad to možno malo na vás? Nakoľko je to určite psychicky náročná práca, akým spôsobom vás prebiehala psychohygiena? Čo vám táto práca dala a tiež čo vzala?
Z psychiatrickej liečebne som nastúpil do štátnej služby v Ústave na výkon trestu odňatia slobody. Začal som ako referent, prechádzal som rôznymi pozíciami, až po vedúceho oddelenia. Deväťdesiat percent celého obdobia som bol v priamom kontakte s odsúdenými. Bola to úžasná škola života. Väzenské prostredie som volal „akvárium“, do ktorého bežný človek nevidí. Je to veľmi pochmúrne a pre odsúdených málo podnetné prostredie. Odsúdení sú dvadsaťtri hodín v cele a majú jednu hodinu vychádzku. Samozrejme, majú možnosť pozerať správy, ísť posilňovať, čítať, ale väčšinu času sú buď zahĺbení do seba alebo pozorujú ostatných. Počas práce s nimi som sa naučil, ako odhaliť a pracovať s klamstvami, pretvárkou alebo manipuláciou s ľuďmi. Odsúdení tieto zručnosti pri rozhovoroch pravidelne aplikovali. Bol som svedkom bitiek, množstva sebapoškodení, hladoviek a samovrážd. „Náplňou práce“ niektorých odsúdených narkomanov bolo zháňanie psychiatrických liekov. Boli schopní urobiť pre to všetko. Dva roky som pôsobil na špecializovanom oddiele, kde boli závažní zločinci a navyše psychiatricky liečení. Vtedy som denne prežíval strach. Nikdy som nevedel čo ma v práci bude ráno čakať. Exponoval sa tam hnev, úzkosť, psychické poruchy a sebapoškodenia. Mal som kanceláriu v strede chodby, prakticky bez ochrany iných príslušníkov. Toto obdobie bolo nesmierne vyčerpávajúce. Po dvanástich rokoch som sa v tejto práci unavil. Napätie som ventiloval hraním tenisu a cestovaním. To ma dobíjalo, ale iba čiastočne. Mal som pocit, že v base už nenapredujem, práve naopak, že degradujem. Bol som ku koncu nervózny, prestal som o túto prácu mať záujem. Cítil som však, že to všetko, čo som sa naučil, by som vedel aplikovať aj „vonku“ a preto som si začal hľadať prácu.
Prácu vo väzenskom zariadení ste po čase opustili. Čo vás k tomu viedlo? Neskôr ste tieto svoje skúsenosti a vedomosti využil vo firemnom prostredí. Ako presne sa realizujete v tomto pracovnom prostredí?
Popri štátnej službe som na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre aktívne viedol seminár „Aplikácia PCA v poradenstve a organizáciách“. Táto skúsenosť bola príjemným spestrením a pociťoval som túžbu rozvíjať sa v civile. Podarilo sa mi zamestnať v korporáte, kde som pôsobil ako vedúci útvaru vzdelávania. Tu som sa stretol s množstvom dobrých ľudí a mohol som sa nadýchnuť. Hovorí sa, že tri roky práce s odsúdenými, je ako byť jeden rok odsúdený. Takže to vyzeralo so mnou tak, ako keby som mal štyri roky odsedené. To dá riadne zabrať. Zbieral som vzácne kontakty a po ďalších dvoch rokoch som začal podnikať a viesť individuálne a skupinové aktivity vo firmách.
Svoje vedomosti a potenciál PCA využívate aj ako tenisový tréner. Ako ste sa dostali k tenisu a mentálnemu koučingu?
Tenis hrám od svojich ôsmych rokov. Ako dorastenec som súťažne hrával a do tenisu som bol tak zaľúbený, že som si povedal, že ho chcem aj učiť. Vo svojich devätnástich rokoch som si spravil trénerský kurz a prakticky celý čas popri base som trénoval malé deti. Tak je tomu dodnes. Mentálny koučing som začal o dosť neskôr. Cítil som, že potrebujem nabrať skúsenosti. Momentálne popri podnikaní trénujem trinásť detí a mentálne koučujem tri súťažne hrajúce deti. Moje heslo je: „Na ceste za tenisovým úspechom je psychická pohoda“.
V rámci firemného prostredia sa špecializujete na školenia a teambuildingy. V čom je zásadný rozdiel v porovnaní s individuálnym koučingom?
Venujem sa skupinových školeniam a aj individuálnemu koučingu. V rámci firemného prostredia sa jedná zväčša o riaditeľov a vysoko postavených manažérov. Individuálne poradenstvo robím ale aj mimo firiem. Skupiny majú inú dynamiku ako sedenie s jedným človekom. Teambuildingy sú zamerané na vytváranie alebo podporu vzťahov medzi zamestnancami – zapájam ich do rôznych aktivít, počnúc rannou rozcvičkou, cez celodenné školenie popretkávané zaujímavými hrami, až po večerné teamové aktivity. Pri individuálnom poradenstve sa venujeme osobnosti človeka, kedy ideme do hĺbky, ako sa hovorí „pod kožu“. Na skupine nie je priestor ísť do hlbokých psychologických debát – je to skôr výnimočné.
Čo všetko vo svojej podstate obnáša Vaša práca? Ako vlastne pomáhate ľudom?
Pomáham ľuďom rásť. Sprevádzam ich v znovuobjavení ich prirodzeného potenciálu k rastu a rozvoju. Ľudia chcú byť lepší, šťastnejší, odolnejší. Majú záujem prežívať pekné vzťahy. Chcú robiť svoju vysnívanú prácu, ale je minimum ľudí, ktorí do svojho života vložia tú energiu, ktorá je potrebná k dosiahnutiu želaného stavu. Tento bod je kritický. Častokrát chcú ľudia riešiť iba príznaky svojich nešťastných životov a nie príčiny. Tie sú ukryté väčšinou hlboko vnútri a sú potlačené rôznymi obrannými mechanizmami. Ja pomáham otvárať prirodzenú vnútornú tendenciu k rastu, ktorá hlboko v nich drieme.
Čo ako psychológ považujete za základ dobrého vzťahu? Akí dvaja ľudia majú šancu udržať si v dnešnej náročnej dobe partnerský vzťah?
Dobre položená otázka. Šancu majú dvaja dospelí, emocionálne vyzretí ľudia. Tí, ktorí vedia, kto sú, poznajú svoje hodnoty, svoje silné a slabé stránky alebo ako rád hovorím: svojich anjelov a démonov. Základom dobrého vzťahu je v prvom rade dospieť. Racionálne a emocionálne sa odpútať od svojich rodičov a byť skutočný, teda autentický. Základom udržania dobrého vzťahu je každodenná práca na ňom. Je to ako s kvietkom: polievate ho a keď prestanete, tak neprežije. Ak sa prestanete o vzťah starať, tak neprežije. Je obrovskou chybou myslieť si, že manželstvom sa práca na vzťahu končí. Nie, tam iba začína. Každý deň je treba náš vzťah zveľaďovať.
Čo si myslíte, kde nastáva chyba, že v dnešnej dobe sú vzťahy tak trochu inak nastavené, ako to bolo možno pred 20-timi rokmi?
Za svoje katastrofálne životy a vzťahy si môžu všetci sami. Nesúvisí to s dobou. Áno, máme viac podnetov vo forme rôznych médií, ale neschopnosť vytvoriť si zdravé vzťahy bola rovnako doménou minulého aj tohto storočia. Vo vzťahoch platia určité zákonitosti a ich neznalosť vytvára chaos. Naši prarodičia, ktorí si vážili jeden druhého a intuitívne na vzťahu pracovali – všímali si jeden druhého, vážili si partnera, dôverovali si, ľúbili sa, vytvárali takzvané teplo domova, tí boli šťastní. Takisto je to aj dnes.
Prečo je tak moderné sa v dnešnej dobe rozvádzať? Prečo v dnešnej dobe ľudia radšej manželstvo neuzatvárajú?
Ak dvaja zistia, že jeden druhého navzájom ničia, majú tri možnosti: ísť od seba, vzťah od základov prebudovať alebo zotrvať v nešťastnom vzťahu, čiže vegetovať. Mlčať, trpieť, nepovedať nahlas alebo hádať sa, kričať, napádať sa – tieto vzory budú aj pre deti vždy traumatizujúce zážitky. Navyše celý ten cirkus rodičia nerobia pre deti, ale kvôli svojim vlastným nevyriešeným strachom. Ak je situácia bezvýchodisková, nebolo by efektívnejšie pokojne si sadnúť a dohodnúť sa? Pokojnú a zrelú dohodu ani deti nevnímajú traumaticky. Naopak, naučia sa to, že keď je problém, treba si sadnúť a slušne sa jeden s druhým porozprávať. Nerád by som zovšeobecňoval, že mladí neuzatvárajú manželstvá. Uzatvárajú. Je ich menej ako v minulosti, pretože sú nezrelí, majú iné priority, nedokážu sa otvorene rozprávať o hlbokých citových veciach. Ich vzťahy sú povrchné. Ale v takomto prípade je lepšie, že sa neberú. Nedopadlo by to dobre.
Čo je podľa vás alfou a omegou harmonického partnerského vzťahu?
Úcta. V prvom kroku sám voči sebe a následne i k partnerovi. Vzájomná úcta nám pomáha udržiavať lásku a spokojnosť vo vzťahu. Ďalej otvorená komunikácia, k čomu je potrebné byť ozajstný a skutočný. S úctou súvisí aj spontánna dôvera, ktorá vzniká pri prvých stretnutiach a je základným stavebným kameňom vytvárania zdravých vzťahov. Položiť základy vzťahu je potrebné raz a to na začiatku. Následne sa zaviazať spoločnej práci na vzťahu.
Už keď máme vybudovaný harmonický vzťah, môžeme prejsť do rodičovstva. Kde si myslíte, že robia rodičia zásadnú chybu pri výchove dieťaťa?
Rodičia, ktorí majú harmonický vzťah, môžu jemne vyladiť drobné technické veci a zažijú úspech, pretože budú jednotní. Dokážu si povedať: „Nepáči sa mi, ako si včera zareagoval a zvýšil si hlas na dieťa.“ On, keď si to uvedomí, povie: „Áno, prepáč, nechcel som, ospravedlním sa aj dieťaťu.“ Problémom sú ľudia, ktorí si nahovárajú, že žijú dobrý vzťah, ale v skutočnosti obaja cítia, že nežijú. Vnímajú napríklad partnerove nedostatky, ale nepovedia mu to. Nechcú chodiť ku svokre, ale údajne pre pokoj v rodine o tom nehovoria. A tak ďalej. Tých príkladov je množstvo. Títo partneri ukazujú nesprávne vzory svojim deťom, pretože v komunikácii používajú faloš a manipulatívne hry. To sa deti naučia ako jediný vzor a nesú si ho do života ako najsprávnejší spôsob fungovania. Tieto deti následne často zlyhávajú vo vzťahoch práve preto, že vidia neautentické vzory muža a ženy.
Čo by ste z pozície psychológa odkázali našim čitateľom a čo im zaželal?
Z každej situácie je východisko. Vždy. Ak stojíme v mláke, tam sme museli stúpiť. A ak sme do nej vedeli stúpiť, tak z nej vieme aj vystúpiť. Mnohí z vás snívate o ideálnom živote alebo lepšom vzťahu. Urobte prvý krok. A potom ďalší. A ďalší. Je to ťažké? Áno, nikto netvrdí, že je to ľahké. Priemerný človek sa po jednom, dvoch, niekoľkých pokusoch vzdá a čuduje sa, že niečo nejde. Požiadajte o pomoc odborníka. Buďte trpezliví, vytrvalí, silní a disciplinovaní. Vážte si seba samých, svoje prežívanie a svoje emócie. Zbavujte sa postupne svojich strachov. Zvážte, či vám niekto stojí za to, aby ste kvôli nemu hovorili niečo iné, než si myslíte. Všetci vo vnútri vieme, čo máme robiť a predsa sa ten bolestivý krok bojíme urobiť. Zmeniť seba. Nie systém, nie partnera, nie okolnosti. Rozhodnite sa slobodne, či budete naďalej rozprávať o zmene alebo s ňou začnete. Máte možnosť zmeniť sa na silnú osobnosť. Úspech sa po tvrdej drine dostaví. Vždy! Ak chcete.
Za rozhovor ďakujeme mentálnemu koučovi a tenisovému trénerovi – Petrovi Sunyíkovi
